reklama

Pán Markus - moje svedomie (Obraz 6 - Zaslúžil si si to...)

- Ty debil! Si sľúbil, že zavoláš, že sa dohodneme! A?! - Marta ma vedela vždy dosť rýchlo a plnohodnotne uzemniť. - Si neschopný čurák! My sa na teba spoliehame a ty sa chováš ako hovado najväčšieho kalibru!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

- Marta, ten telefón to raz neunesie a dá ti facku za tie decibely, čo mu škrečíš do mikrofóniku! - pichol som do osieho hniezda a dobre som to vedel.

- Ešte si zo mňa rob piču! Ty jebo! Kde si? Prečo si sa neozval? - dokončila svoju slovnú meditáciu Marta.

- Som na ceste k vám. O desať minút ma máte na koberčeku. - povedal som ticho a úzkostne, pretože viem, že Marta na toto vždy skočí.

- Karol, toto je tvoje jediné šťastie! A nebuď jak vyplašený hroch v tom telefóne, ešte som neskončila!

Zložila. Ale vedel som, že už je dobre. To najhoršie mám za sebou a už ma čakajú len výchovné rady do života, príklady toho kto ako kedy dopadol a ako mi to za to nestojí, veď život sa dá žiť aj zodpovedne. Marta je v tomto expert. Aj keby som jej dal dvesto argumentov prečo žijem tak, ako žijem, prevrátila by môj mozog na lopatky a začala mi špicou od lodičky šliapať po mojej tenkej šedej kôre. Len aby mala svoju výchovno - vzdelávaciu pravdu. Nechcel by som byť jej žiakom. Prepadal by som každý polrok.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- Ahoj Martušká! - takéto oslovenie s prejavom detskosti neznáša. A vždy mi na to skočí. Marta je v niektorých veciach dosť predvídateľná ale to čo nasledovalo som naozaj nečakal.

Pléééésk!

- Vieš za čo to je ty chruňo? To máš za to vydavateľstvo! Milý pánko vydáva knihu a svojej dlhoročnej priateľke nepošle ani sprostú esemesku!

- Musím uznať, že si v práve Marta. Ale vieš, ja som bol až dodnes opitý. Nemohol som inak, normálne som chlastal dva týždne vkuse!

- Toto na mňa neskúšaj Karolko, vyzerám ako modrooká blonďatá piča, ktorá nevidí rozdiel medzi penisom a peňaženkou?

- Ale tá facka bola riadna, že áno? - ako vždy geniálne zaklincoval svojou poznámkou René celú túto smiešnu situáciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Aj tebe jebnem keď závidíš! - Marta bola očividne vo svojom živle a trénovala nás ako keby sme o týždeň maturovali.

- Oblečte sa, pozývam Vás na obed. - nečakal som a vybafol to zo seba, pretože inak by som vo vestibule stál do večera a počúval slovné sprchy dokonalo nacvičené vďaka práci so základoškolákmi.

- Teraz si ma ukludnil Karol. Ako už si štvrťmiloňionár konečne, alebo čo?

- Alebo čo, Marta, nič sa nedeje, len Vás chcem slušne pozvať na obed!

- Karol ja ti neverím! Po prvé - povedz mi, kedy si ty vykonal niečo slušné a po druhé, je šesť hodín! Ty fetuješ? Kto ťa takto doriadil, keď nevieš kedy je obed a kedy večera? - Marta nemienila prestať, takže som musel otvoriť všetky ventilky na mozgových kolesách aby som ju schladil ako septembrový dážď.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Počuj, moja, obleč si čisté nohavičky, trikrát prejdi kefou na topánky po svojom chrupe nech je aspoň čierny, keď biley už nemôže byť, zaviaž na vodídko tohoto čuvača, ktorému hovoríš manžel a vystrelte čo najrýchlejšie v mojich stopách, inak vás obidvoch vyhodím z okna!

Marta zostala taká prekvapená, že od úžasu onemela, len naprázdno otvorila a zatrvorila ústa ako vianočný kapor v Tesco igelitke a už mierila na známe smery záchod, kúpelňa, spálňa, dvere. Nechápem ako ženy toto dokážu. Jeden deň stoja dve hodiny pred zrkadlom a stále je niečo nedokonalé, zlé, premaľované, nedomaľované, a keď naozaj treba stačí im päť minút a sú hotové rýchlejšie než teenager pri prvom sexe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastúpili sme do taxíku, ktorý celú dobu čakal pri dome a zadali smer cesty - čínska reštika v centre.

Hneď ako sme si sadli, zdvihol som ruku ma znak nasledujúceho monológu v mojom podaní a stručne som spustil lávu slov ako z deväťsto rokov spiacej sopky.

- Máš narodeniny. Zajtra je piatok a ako som ti už minule v telefóne povedal, koná sa to zajtra a čas upresníme dnes pri obedo-večeri. Vydávam knihu. O mesiac má ísť do tisku, len čo sa dorobia korektúry a grafické úpravy mojich myšlienok. Nezávidím tím, ktorí to majú priamo na starosť. Dostanete sa k tomu ako prví - ale nechcite odo mňa venovania, ste moji priatelia a ja si Vás vážim natoľko, že mi príde zbytočné niečo Vám podpisovať, aj keď je to moja kniha. Aj Vy ste autori, je to aj Váš život. Robin Vás pozdravuje.

Bolo na nich vidieť, že by potrebovali minimálne ďalšiu RAMku navyše, systém nespracováva v dostatočnej rýchlosti, ale pozrel som sa na nich krásnym a úprimným pohľadom, z ktorého v sekunde pochopili, že repeatu sa nedočkajú ani omylom.

- Pochopila som. - vzdychla si Marta a zadívala sa niekam cezo mňa.

- Teraz? A ty chceš plodiť deti? - schladil som jej žeravú hlavu pár písmenkami.

Dostal som ďalšiu facku. Ale jemnejšiu než predtým. Ale predsa citeľnú. Zostala mi na tvári Martina ruka. Chcel som ešte podrypnúť vtipom o našom fiktívnom sobáši a popise jej prvého orgazmu, ale zrazu sa prebral malý Marko a trepol mi obrovským stokilovým kladivom presne na temeno hlavy. Zvnútra samozrejme. Zadunelo to a ja som zčervenal ako sedemstowatový halogénový ohrievač. Zostal som ticho a usmial som sa do priestoru. René sa na mňa priblblo díval a v jeho pohľade bolo cítiť, že sa rozpamätáva na to, ako sa viažu šnúrky na topánkach. Bol mysľou niekde ďaleko v detstve a prial som mu to. Nech si aj to užíva.

- Prepáč. - Jediné slovo, ktoré vyšlo z Marty po dvoch minútach ticha, aké len môže byť v čínskej reštaurácii.

- Chcel som sa na teba zamyslene pozrieť ale ako vidím, stále sa pozeráš cezo mňa niekam do faka. Neospravedlňuj sa a všetko najlepšie.

- Prepáč Karol, tú facku som si mohla odpustiť, ale to nebolo to čo ma sralo.

- Začínam ťa chápať čím ďalej, tým menej. - V hlave som prepol na ďalšiu fázu prevodu, pretože už som začal cítiť ako mi to v hlave ťažko šlape.

-Mrzí ma, že som ti nepovedala ako som šťastná s tebou, že vydávaš román, ako si vážim tvoj talent a umenie písania, ale veď ja som ti toto vždy hovorila! Ty si ma nepočúval, už si mohol mať vydané tri knihy, keby si nežil ako žiješ! - Druhá polovica slov ma skoro prekvapila, ale Martu som dobre poznal a vedel som ako to myslí a dokonca som si začal uvedomovať aj prečo to tak je. Lebo je to život. Krásny život...

Tomáš Kopecký

Tomáš Kopecký

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozerám sa na celý svet. A celý je môj - hoci si uvedomujem, že mi z neho nepatrí nič. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkyPán Markus - moje svedomie/RomReflexiaKúl (Krátke útvary lyrické)

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu