- Kvetinka, je pol siedmej a ty chceš aby som zavolal Renému? Toto nesmeruje k utuženiu priateľských vzťahov, skôr naopak. Alebo si myslíš, že Marta už vysáva, žehlí a kŕmi malého? Vo štvrtok ráno o pol siedmej?
Hodila na mňa ten jej detský nevinný úsmev a rozšírila viečka, takže som si zasa pripadal ako najväčší pako, čo hneď z rána obviňuje svoju polovičku zo skorého vstávania. Jediné šťastie že Marko ešte nevie rozprávať. Ak zdedil aspoň časť Laurinych genov, už pred hodinou by sme sa určite hrali na pieskovisku na námorníkov.
- Prečo ja ťi vždy tento tvoj ksichtík zožeriem?
- Pretože je neodoľateľný a ty ma tak vrúcne miluješ, že im zavoláš hneď teraz ráno a potom sa budeme celé dopoludnie milovať.
Opäť sa trafila. V hlave som mal malú explóziu nedočkavosti a dychtivosti, takže kým dokončila svoje slastné vzdychanie, ktorým ma vždy ešte viac položí na lopatky tak, že nimi trhám madrac na posteli už som mal za sebou rýchly telefonát s Martou a začal som si naplno užívať dnešné dopoludnie. Stručne som Marte povedal "Ahoj, sorry, že ťa budím tak ráno, oslava je v piatok, podrobnosti napíšem mailom, ideme sexovať, čau." Marta nestihla povedať ani slovo, ale za tie roky si snáď už zvykla. Na tri sekundy mi hlavou bleskla myšlienka, že ten telefón mohla kľudne zodvihnúť jej mama, ale rýchlo sa stratila s prichádzajúcim vzrušením.
Milovali sme sa do dvanástej. Autor kamasutry by nám zatlieskal a poprosil nás, či by sme jeho knihu mohli doplniť, pretože tam nebola ani polovica z toho, čo sme spolu s Laurou dovádzali. Po skúsenosti, že lacná postel nám pri našom opotrebovávaní vydrží približne pol roka sme investovali do nášho sexuálneho života a kúpili si obrovskú posteľ z masívneho dubu. Aj susedom sme tým urobili ohromnú radosť.
Šesť ročný Maťko čo býval pod nami sa ma vždy vo výťahu spýtal, či už s tetou nerobíme deti, keď z toho nemá zvukový pôžitok. Ako toto vysvetlíte malému chlapcovi?
- Maťko veci sa majú tak - s tetou sme sa rozhodli že deti nám bude robiť bocian.
Hneď utekal domov, povedať túto skvelú správu s úsmevom na tvári mame. Tá sa pri našich ďalších stretnutiach v priestoroch paneláku tvárila, ako keby som jej odtrhol klitoris.
- Kvetinka musím ísť za Robinom, ešte sme sa nestihli prehrabať tým množstvom ponúk od vydavateľstiev. Prežiješ to bezo mňa?
- A kedy sa mi vrátiš medvedík?
Spýtala sa ma to s rovnakým pohľadom, ktorý na mňa skúšala ráno.
Milovali sme sa ďalšiu hodinu. Hneď na to som vyrazil za Robinom, ktorý ma už trikrát prezváňal, čo znamenalo, že si už chce zahúliť a ja som ten hajzel, ktorý mu v tom bráni. Čakajúc na zastávke a tupo hľadiac na vývesku "Výluka spojů" som si rozmyslel svoj plán užiť si štvrtkové popoludnie v MHD a zavolal Robinovi.
- Já pevně věřím, že už jseš pod barákem a čekáš jenom na klíče ikdyž za tak krátkou dobu, od desáté doteď si to nemohl stihnout, vole! Cos dělal takovou dobu? kousal si nehty u nohou?
- Pustíš mě ke slovu, nebo si mám jít vyřídit privilegium, abych tě vůbec mohl oslovit?
- Mluv, co je, kde jseš?
- Právě jsem chtěl nastoupit na tramvaj, když náhle sousedka dostala infarkt. Tak jsem využil toho, že není nikdo kolem a vyšoustal jí na chodníku. Teď mě honí policie tak potřebuju odvoz!
- Ty seš kecka, vole! Kde tě mám vyzdvednout?
- Je prosinec! Na koupališti, vole!
Robin sa začal smiať a to bolo znamenie, že prestáva byť nervózny z toho, že ešte nemal dennú dávku marihuany a konečne sa uvoľnil a nechal prebiehať život bez stresu a paniky.
- Na Kounicové?
- Přesně, jaks to poznal?
- Né, že bych věděl, že tam bydlíš, ale před minutou jsem zjistil, že jsem vědma. Za pět minu jsem tam.
Položil. Stál som tam a prehrával si vo svojom súkromnom vnútornom kine situáciu ako súložím susedu po infarkte. Aj dnes mi dal život dôvod usmievať sa. Alebo som si ho dal sám?
¶¶¶