Pracoval som v čajovni, ktorú zastrešovala chránená dielňa - zamestnancami boli prevažne ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. Čas od času títo ľudia pripravovali posedenia pre organizáciu/skupinu starajúcu sa o „postihnutých" ľudí. Sú to krásne bytosti. V ich prítomnosti som sa vždy cítil ako kozmonaut na mesiaci sediaci pri táboráku s mimozemskou civilizáciou. Sú to doslova minúty myšlienkovej čistoty, kedy človek zabudne na komplet celý svet okolo seba. Realita sa v jednej sekunde mení na pocit beztiaže. Nazvime to pozemský nebeský pocit. S takýmito ľuďmi sa nebavíte o prázdnych témach, nazvyšujete na nich hlas, necítite k nim odpor ani výsmech, a v žiadnom prípade neucítite ľútosť. A keď už, tak skôr nad sebou samým. Každý z nich má určité potreby - niekto potrebuje viac ľudských dotykov, radi sa objímajú, ďalší potrebuje pochvalu a hneď na to ju dokáže oceniť čistým úprimným smiechom a radosťou zo svojej vlastnej existencie a prítomnosti. Sú to citliví, krásni ľudia, ktorým bolo dopriate sa takými narodiť.
Keď sa vás dvadsaťročný chlapec spýta, či už ste sa bozkávali a zároveň v tej istej otázke nezabudne pripomenúť, že on už skúsenosti má - veď dal frajerke pusu na líce, časopriestor prestáva reálne fungovať a vy sedíte za päťdesiatcetimetrov vysokým stolíkom v škôlke a v pravej malej ručičke držíte čerstvý chleba s maslom. Cítite vôňu detstva.
Chcem poďakovať všetkým a jediným normálnym ľuďom, ktorých dobou a systémom postihnutí ľudia označujú za „postihnutých". Ďakujem, že sa tešíte z dažďa, zo slnka, z farebných pasteliek a kaluží pripomínajúcich obrovské zrkadlá. Ste čistí a človek Vám občas ticho závidí tú jednoduchosť, hravosť, bezstarostnosť.
Takisto chcem poďakovať všetkým, ktorí sa vysmievajú takýmto človiečikom. V ďalšom živote sa pravdepodobne narodia ako bodliaky, ktoré má väčšina rada iba keď kvitnú a pôsobia farebne a krásne... Nepostihnuto...
